Povedať, že Parazit si ma získal od začiatku do konca, je slabé slovo. Jeho štýl so zábermi z kamerovej jazdy vo mne zanechal strhujúci zážitok. Keďže som na londýnskom festivale kórejských filmov už videla viacero snímok kórejskej proveniencie, poznala som klasické žánre, ktoré sa v nich zvyknú objavovať. Parazit však bol zrazu niečo celkom iné. Je v ňom z každého rožku trošku: je bizarne vtipný, ale zároveň aj napínavý, zobrazuje triedne rozdiely a takisto rozpráva príbeh rodiny, takže má čím osloviť všetky vekové kategórie.

Parazita si skutočne treba prísť pozrieť do kinosály, pretože len tak možno oceniť jeho nuansy a štýlovú kameru. Nebudem tu prezrádzať celý dej. Zhrniem len, že film rozpráva o tom, ako na seba narazia dva protikladné svety – rodina Parkovcov a rodina nezamestnaných Kimovcov – a ako priepastné rozdiely medzi nimi vedú k siahodlhým dôsledkom.

[…]Režisér Pong Džun-Ho dokáže diváka zaujať jasne osvetlenými zábermi v kombinácii s efektívnym využitím interiérov. Človeka prekvapí, keď si po dvoch hodinách a dvanástich minútach filmu uvedomí, že väčšina scén sa odohráva v dome Parkovcov. Rôzne všednosti domáceho prostredia sú vykreslené z nezvyčajného pohľadu, čo prezrádza režisérove mimoriadne vlohy. Dejová línia sa odvíja pomaly, no divák si pritom vychutnáva krásu a dôvtipnosť celého filmu. Parazit vás totiž sprvu presviedča, že je postavený len na jednej rovine, ale v skutočnosti skrýva hneď niekoľko vrstiev a zobrazuje sociálny realizmus s pochopením a so súcitom.

Na hercoch môžete oči nechať. Každá drobná zmena v tvári, každý pohyb má svoj výraz. Dokonca aj v obyčajnom kráčaní po schodoch možno vytušiť skrytý význam rozkúskovaný kamerou. Určitú mieru nepokoja dotvára aj spomínané efektívne využívanie priestoru s nezvyčajnými uhlami kamery a napokon dramatické šľahanie dažďa za oknami, ktoré tento pocit ešte viac vybičuje. V Parazitovi je kus surrealizmu, čo podčiarkuje aj jeho hudba. Navyše využíva prvky absurdity, ktoré sú napísané tak geniálne, že to možno smelo nazvať filmovým kúzelníctvom. Filmu nemožno uprieť tajuplnú, desivú atmosféru, pri ktorej divák zostane ako prikovaný a ktorá nemá ďaleko od filmovej školy hororovej klasiky ako Twilight Zone.

Herci podávajú pôsobivý výkon a dodávajú postavám hĺbku, vďaka ktorej sa možno ľahko vžiť do ich kože, ale nestrácajú pritom šmrnc a ľahkosť. Jednoznačne to stelesňujú scény, keď súrodenci Ki-Wu a Ki-Džong z chudobnej rodiny Kimovcov vystupujú u Parkovcov doma ako súkromní doučovatelia s majstrovským výrazom nonšalantnosti, nenápadnej autority a s akousi mystickou aurou, ktorou sa obostierajú, keď používajú svoje tajné, priam až mýtické techniky výučby. Skrátka herečka Park So-Dam a jej herecký kolega Čchoi Wu-Šik sú v role sestry a brata presvedčiví v každom smere, ktorým sa Parazit uberá, a hladko prechádzajú z polohy do polohy, čím si diváka nakláňajú na svoju stranu.

[…]Parazit je pozoruhodný a mimoriadne zručne natočený filmársky kúsok, ktorý rozhodne stojí za to vidieť, preto sa už teším, až si ho znovu pozriem, keď príde v Spojenom kráľovstve oficiálne do kín.